R-36
| R-36 | ||
|---|---|---|
 Sovietska medzikontinentálna balistická raketa R-36 | ||
| Typ: | medzikontinentálna balistická raketa | |
| Miesto pôvodu: |  ZSSR | |
| História služby | ||
| V službe: | 1966 – 1979 | |
| Používaná: | Strategické raketové vojská ZSSR | |
| Vojny: | žiadne (nasadená iba ako prostriedok jadrového odstrašenia počas studenej vojny) | |
| História výroby | ||
| Konštruktér: | Michail Kuzmič Jangeľ, OKB-586 (Južnoje) | |
| Navrhnuté: | 16. apríl 1962 | |
| Výrobca: | Južmaš, Dnepropetrovsk, Ukrajinská SSR | |
| Vyrobené: | 1963 – 1975 | |
| Počet vyrobených kusov: | 268 odpaľovacích šachiet | |
| Varianty: | 8K67 8K67P (R-36P) 8K69 (R-36-O) | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | približne 180 000 – 184 000 kg | |
| Dĺžka: | 32,2 m | |
| Šírka: | 3,0 m | |
| Bojová hlavica: | jadrová (termonukleárna) | |
| Účinný dostrel: | 10 200 – 15 200 km | |
| Maximálny dostrel: | 15 200 km | |
| Zameriavanie: | inerciálne | |
| Náplň: | termonukleárna hlavica | |
| Hmotnosť náplne: | do 5 800 kg | |
| Detonačný mechanizmus: | vzdušná/pozemná (podľa typu cieľa) | |
| Sila explózie: | Mod 1: 5 – 18 Mt TNT Mod 2: až 25 Mt TNT Mod 4: 3 × 2 Mt TNT | |
R-36 (rus. Р-36; v kóde NATO: „SS-9 Scarp“) bola sovietska medzikontinentálna balistická raketa ťažkej triedy vyvinutá počas studenej vojny. Raketa bola navrhnutá ako dvojstupňová balistická strela na kvapalné palivo s odpaľovaním zo zosilnenej podzemnej šachty (sila) a stala sa jedným z hlavných prvkov sovietskeho strategického jadrového odstrašenia v 60. a 70. rokoch 20. storočia.
Cieľmi rakety R-36 mali byť kľúčové americké administratívne a vojensko-priemyselné centrá, dobre chránené vojenské objekty a zariadenia protiraketovej obrany. Vďaka kombinácii vysokej presnosti a obrovskej deštrukčnej sily termonukleárnej hlavice predstavovala v dobe svojho nasadenia prvú reálnu hrozbu pre americké strely Minuteman, najmä pre ich riadiace centrá. Neskorší vývojový variant rakety, R-36M (NATO: SS-18 Satan), úplne nahradil pôvodnú R-36 a stal sa základom sovietskej a (neskôr ruskej) ťažkej zložky strategických jadrových síl.
Vznik a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]História vývoja
[upraviť | upraviť zdroj]Vývoj rakety R-36 nadviazal na skúsenosti získané pri tvorbe predchádzajúcej rakety R-16 (8K64, NATO: SS-7 Saddler). Práce na novej zbrani schválila vláda Sovietskeho zväzu dňa 16. apríla 1962. Hlavným dodávateľom sa stala konštrukčná kancelária OKB-586 (dnes Južnoje) pod vedením hlavného konštruktéra Michaila Kuzmiča Jangeľa, sídliaca v ukrajinskom Dnepropetrovsku.
Na projekte sa podieľala široká kooperácia sovietskych vedeckovýskumných ústavov: raketové motory vyvíjala OKB-456 (dnes NPO Energomaš) pod vedením V. P. Gluška, riadiaci systém ústav NII-692 (dnes konštrukčná kancelária Chartron) pod vedením V. G. Sergejeva a veliacie prístroje NII-944 pod vedením V. I. Kuznecova. Bojový odpaľovací komplex (silo) vyvinula KBSM pod vedením hlavného konštruktéra E. G. Rudjaka.
Prvý štart rakety R-36 sa uskutočnil 28. septembra 1963 a skončil sa neúspechom – jednu sekundu po štarte stratila raketa ťah a spadla späť na štartovaciu plošinu, kde spôsobila požiar. Po oprave plošiny LC-67/1 nasledoval úspešný test 3. decembra 1963. Skúšobný program sprevádzalo niekoľko ďalších havárií – v januári 1965 musela byť prebudovaná plošina LC-80/1 a v marci 1965 raketa pri tankovaní paliva na LC-67/1 explodovala, čím vyradila plošinu z prevádzky na deväť mesiacov.
Vývoj typu 8K67 prebiehal zrýchleným tempom a koncom mája 1966 bol ukončený celý cyklus skúšok. Dňa 5. novembra 1966 bola raketa oficiálne zavedená do bojovej služby u 1. raketového pluku v meste Užur. Dňa 21. júla 1967 bol raketový systém R-36 prijatý do výzbroje Strategických raketových vojsk.
Krátko po dokončení skúšok základného variantu sa začalo s vývojom dvoch dôležitých derivátov. V decembri 1967 začala kancelária Južnoje vyvíjať raketu s deliteľnou hlavicou. Nová verzia dostala označenie 8K67P a jej urýchlený vývoj bol motivovaný paralelnými prácami USA na deliteľnej hlavici pre Minuteman. Raketa 8K67P bola prijatá do výzbroje v roku 1970 a do bojovej služby zaradená v roku 1971.[1]
Druhým dôležitým derivátom bola orbitálna raketa R-36O (8K69), ktorej letové skúšky sa začali 16. decembra 1965 a posledný štart sa uskutočnil 28. júla 1970. Z dôvodu medzinárodnej zmluvy zakazujúcej umiestňovanie jadrových zbraní na obežnej dráhe sa všetky skúšky uskutočňovali na „čiastočnej obežnej dráhe" (FOBS – Fractional Orbital Bombardment System), pri ktorom bola skúšobná hlavica stiahnutá z orbity pred dokončením jedného obletu Zeme.
Medzi rokmi 1965 a 1973 bolo vybudovaných celkom 268 odpaľovacích zariadení pre rakety R-36. Ich nahrádzanie systémom R-36P s deliteľnou hlavicou sa začalo v roku 1975 a klasická balistická R-36 bola z výzbroje vyradená v roku 1978. Komplex R-36 s raketou 8K67P bol z výzbroje vyradený v roku 1979.
Prvý a jediný pluk s orbitálnymi raketami R-36-O (8K69) nastúpil do bojovej služby 25. augusta 1969 v NIIP-5. V rámci pluku bolo nasadených 18 odpaľovacích zariadení. Orbitálne rakety 8K69 boli vyradené zo služby v januári 1983 v súvislosti s uzavretím Zmluvy o obmedzení strategických zbraní (SALT II), ktorá stanovila zákaz takýchto systémov.[2]
Výroba
[upraviť | upraviť zdroj]Sériovú výrobu rakety realizoval závod Južnyj strojársky závod (Južmaš) v Dnepropetrovsku na Ukrajinskej SSR, ktorý úzko spolupracoval s konštrukčnou kanceláriou Južnoje. Závod mal v tom čase už dlhoročné skúsenosti so sériovou výrobou balistických rakiet vyvinutých kanceláriou OKB-586, vrátane R-12, R-14 a R-16, a tvoril hlavnú výrobnú základňu sovietskej raketovej techniky tej éry.[3]
V rokoch 1963 až 1975 bolo vykonaných celkovo 139 štartov rakiet 8K67 v rámci letových testov a operačných cvičení. Maximálne nasadenie vo výzbroji Strategických raketových vojsk dosiahlo 268 odpaľovacích šachiet vybudovaných medzi rokmi 1965 a 1973. Hlavnými lokalitami nasadenia boli raketové základne pri mestách Užur, Dombarovskij, Aleysk a ďalšie. Skúšobné štarty prebiehali z kozmodrómu Bajkonur (Ťuratam).
Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 zostal výrobný závod Južmaš a konštrukčná kancelária Južnoje na území nezávislej Ukrajiny, kde pokračovali v civilných programoch (najmä vo vývoji nosných rakiet rodiny Cyklón, ktoré boli odvodené práve od raketovej rodiny R-36). Samotná raketa R-36 však bola v tom čase už takmer dvadsať rokov mimo služby a jej miesto v sovietskom strategickom arzenáli prevzala oveľa pokročilejšia raketa R-36M (SS-18 Satan).
Koštrukcia
[upraviť | upraviť zdroj]R-36 bola dvojstupňová raketa v tandemovom usporiadaní so skladovateľným kvapalným palivom a plne inerciálnym navádzacím systémom. Konštrukčne nadviazala na predchádzajúcu raketu R-16, pričom prvý stupeň oboch rakiet bol veľmi podobný. Raketa bola umiestnená v hermeticky uzavretom transportno-odpaľovacom kontajneri, čo umožňovalo jej dlhodobé skladovanie v naplnenom stave v sile a okamžité odpálenie. Pôvodne stanovená záruka pripravenosti na odpálenie bola päť rokov, neskôr predĺžená na 7,5 roka.
Pohonný systém
[upraviť | upraviť zdroj]Pohon prvého stupňa tvorili tri otvorené raketové motory s dvomi spaľovacími komorami a štvorkomorový riadiaci motor. Druhý stupeň pozostával z jediného motora s dvomi spaľovacími komorami. Nádrž okysličovadla a paliva druhého stupňa bola prvá v sovietskom ICBM, ktorá využila spoločnú medzistenu, pričom všetky palivové nádrže boli vyprázdňované synchrónne. Ako pohonné látky sa používali nesymetrický dimetylhydrazín (UDMH) a oxid dusičitý (N₂O₄, presnejšie tetraoxid dvojdusíka), pričom počas letu boli na pretlakovanie palivových nádrží využívané plynné produkty spaľovania.
Prvý stupeň bol vybavený motorom RD-251 (8D723), pozostávajúcim z troch dvojkomorových modulov RD-250, a riadiacim motorom RD-68M so štyrmi pohyblivými spaľovacími komorami; jeho ťah na zemi dosahoval 274 ton. V chvostovej časti boli umiestnené štyri brzdiace raketové motory na tuhé palivo, ktoré sa aktivovali pri oddelení druhého stupňa.
Riadenie a presnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Raketa využívala autonómny inerciálny riadiaci systém. Hoci sa pri letových skúškach testoval aj systém s rádiovou korekciou trajektórie pre zvýšenie presnosti, do času zavedenia rakety do výzbroje sa ukázalo, že čisto inerciálny systém má dostatočnú presnosť, a od rádiovej korekcie sa upustilo. Odhadovaná kruhová pravdepodobná odchýlka (CEP) bola podľa západných zdrojov 0,4 – 0,5 námornej míle (približne 740 – 925 metrov).
Varianty hlavíc
[upraviť | upraviť zdroj]Celkovo boli vyvinuté a nasadené štyri základné varianty rakiet s odlišnými hlavicami:
- Mod 1 – jednoduchá termonukleárna hlavica; podľa západných odhadov výkon 12 – 18 megaton, podľa ruských zdrojov 5 megaton.
- Mod 2 – hlavná produkčná verzia s výkonnejšou hlavicou. Hlavica dosahovala výkon okolo 25 megaton, čo bola v tej dobe najvyššia hodnota nesená akoukoľvek raketou.
- Mod 3 (R-36O, 8K69) – orbitálny variant pre systém FOBS, ktorý dokázal zasiahnuť cieľ z ľubovoľného smeru a obísť severne orientované americké radarové systémy včasnej výstrahy.
- Mod 4 (R-36P, 8K67P) – variant s tromi hlavicami typu MRV. Pri letovom testovaní v rokoch 1969 – 1970 a 1973 dopadali tri hlavice s rozptylom približne zodpovedajúcim trom šachtám typického komplexu Minuteman amerických vzdušných síl.[4]
Varianty rakiet R-36
[upraviť | upraviť zdroj]Rodina R-36 zahŕňa dve hlavné generácie strategických medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) a civilnú verziu využívanú ako kozmický nosič.
Prvá generácia – R-36 (NATO: SS-9 Scarp)
[upraviť | upraviť zdroj]R-36 (8K67) – SS-9 Mod 1
Základná balistická verzia s jednou termonukleárnou hlavicou. Letové skúšky prebiehali od 28. septembra 1963, prvý pluk bol uvedený do bojovej služby 5. novembra 1966 v meste Užur. Hlavica dosahovala výkon približne 5 megaton (podľa ruských zdrojov), respektíve 12 – 18 megaton (podľa západných odhadov). Dolet rakety s touto hlavicou bol približne 15 200 km.
R-36 (8K67) – SS-9 Mod 2
Hlavná sériová verzia s ťažšou a výkonnejšou hlavicou. Výkon hlavice sa odhadoval na približne 25 Mt, čo bola v dobe jej nasadenia najvyššia hodnota v rámci celého sveta. Vyšší výkon znamenal kratší dolet (približne 10 200 km) v porovnaní s Mod 1.
R-36O (8K69) – SS-9 Mod 3 „Orbital" (FOBS)
Orbitálny variant pre systém čiastočného obežného bombardovania (Fractional Orbital Bombardment System – FOBS). Letové skúšky prebiehali od 16. decembra 1965 do 28. júla 1970. Hmotnosť hlavice bola 1 700 kg.
R-36P (8K67P) – SS-9 Mod 4
Prvý variant rodiny vybavený viacnásobnou hlavicou. Vývoj sa začal v decembri 1967 a raketa bola prijatá do výzbroje v roku 1970, do bojovej služby zaradená v roku 1971. Niesol tri hlavice typu MRV (Multiple Re-entry Vehicle) – teda samostatné hlavice bez nezávislého navádzania, ktoré dopadali do trojuholníkového obrazca približne zodpovedajúceho rozostupu šachiet amerických rakiet Minuteman. Každá z troch hlavíc mala výkon približne 2 megatony. Komplex bol z výzbroje vyradený v roku 1979.
Druhá generácia – R-36M (NATO: SS-18 Satan)
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci ide o úplne novú raketu, formálne nesie pomenovanie R-36M ako následník pôvodnej R-36. NATO jej však pridelilo nové kódové meno SS-18 Satan. Predpokladá sa, že počas programu existovalo celkovo šesť verzií, pričom v operačnej službe zostali iba rakety verzie Mod 6.
R-36M (15A14) – SS-18 Mod 1/2/3
Prvá generácia ťažkej rakety novej rodiny. Vývoj sa začal v roku 1964 ako náhrada pôvodnej SS-9. Do roku 1969 bol návrh dokončený, letové skúšky sa začali v roku 1973 a verzie Mod 1/2/3 boli vyhlásené za operačné v roku 1975. Tieto varianty mohli niesť buď jednu mohutnú hlavicu, alebo osem hlavíc typu MIRV (skutočne nezávisle navádzaných). Pri skúškach dosiahli kruhovú pravdepodobnú odchýlku (CEP) približne 1 000 metrov a dolet 10 200 – 16 000 km podľa konfigurácie. Všetky tieto verzie boli vyradené do roku 1983 a nahradené variantom Mod 4.
R-36M UTTCh (15A18) – SS-18 Mod 4
Modernizovaný variant zameraný na zvýšenie presnosti a počtu nesených hlavíc. Dosahovaná presnosť bola približne 920 metrov CEP. Znížený výkon jednotlivých hlavíc umožnil väčší dolet a väčší počet nesených hlavíc. V roku 1988 bol variant Mod 4 nahradzovaný verziami Mod 5 a Mod 6. Niesol 10 hlavíc MIRV s výkonom približne 500 kt. Dolet bol približne 11 500 km. Bol primárne určený proti tvrdým cieľom – šachtám amerických ICBM a riadiacim centrám.
R-36M2 „Vojevoda" (15A18M) – SS-18 Mod 5
Variant rakety R-36M2 s jednou veľmi výkonnou hlavicou. Niesol jednu hlavicu s výkonom 8 megaton a dosahoval presnosť 500 metrov CEP, jeho dolet bol 16 000 km. Bol zavedený do služby v roku 1988. Slúžil pre úlohy, ktoré si vyžadovali zničenie veľmi zosilnených cieľov jedným úderom, prípadne pre detonáciu vo veľkej výške na vyvolanie silného elektromagnetického impulzu.
R-36M2 „Vojevoda" (15A18M) – SS-18 Mod 6
Najmodernejšia a finálna verzia celej rodiny, dodnes prevádzkovaná Raketovými vojskami strategického určenia Ruskej federácie (aj keď v značne zníženom počte a postupne nahradzovaná). Nesie 10 hlavíc MIRV, každá s výkonom 500 – 750 kt a presnosťou 500 metrov CEP. Dolet je 11 000 km. Na úložisko desiatich hlavíc využíva dvojposchodovú prístrojovú sekciu. Mod 5 aj Mod 6 dostali zlepšenú ochranu proti účinkom jadrových výbuchov, modernejší systém vypúšťania falošných cieľov a prostriedky na prekonanie protiraketovej obrany, väčší dosah pri rozmiestňovaní hlavíc MIRV a schopnosť rýchleho preprogramovania cieľov. V máji 2025 bolo údajne v operačnej službe 34 rakiet SS-18, všetky verzie Mod 6. Zostávajúce rakety SS-18 Mod 6 majú zostať v službe až do plnej operačnej spôsobilosti svojho nástupcu RS-28 Sarmat.
Civilná verzia – nosné rakety
[upraviť | upraviť zdroj]Cyklón-2 a Cyklón-3 (Циклон)
Civilná dvoj- a trojstupňová nosná raketa pre kozmické účely, odvodená priamo od bojovej R-36 (resp. R-36O). Cyklón-2 (11K69) vychádzal z konštrukcie R-36O a slúžil najmä na vynášanie vojenských družíc systému radarového prieskumu mora. Cyklón-3 (11K68) bol trojstupňový variant pre vynášanie ľahších družíc na vyššie obežné dráhy.
Dnepr (РС-20)
Komerčný nosič vyvinutý v 90. rokoch konverziou vyraďovaných rakiet R-36M UTTCh a R-36M2 (SS-18). Dnepr vynášal družice z konvertovaných šachiet na základni Dombarovskij a z kozmodrómu Bajkonur.[5]
Používatelia
[upraviť | upraviť zdroj]
- Raketové vojská strategického určenia Ruskej federácie – disponujú 34 raketami R-36M2.[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ R-36 strategic missile system with 8K67 missile [online]. en.missilery.info, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
- ↑ R-36 strategic missile system with 8K69 orbital missile [online]. en.missilery.info, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
- ↑ PIKE, John. Weapons of Mass Destruction (WMD) [online]. globalsecurity.org, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
- ↑ R-36 / SS-9 SCARP [online]. nuke.fas.org, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
- ↑ R-36 (SS-18 “Satan”) [online]. missilethreat.csis.org, 2016-08-10, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
- ↑ Самый многочисленный носитель «ядерки» в РФ. Что представляют собой межконтинентальные баллистические ракеты Ярс и какова минимальная дальность их запуска [online]. nv.ua, 2025-05-20, [cit. 2026-05-15]. Dostupné online.
